Peter Kasák je jedným z najaktívnejších organizátorov metalových koncertov na domácej scéne, po viacerých "klubovkách" zorganizoval vlani prvý open-air Blasphemy v krásnom prostredí kempu Slnečné skaly. O svojich organizátorských začiatkoch, plánoch do budúcnosti či názoroch na domácu metalovú scénu nám povie viac v nasledujúcich riadkoch.
Aký je tvoj najobľúbenejší žáner, kapela, album? Na aký koncert, ktorý si navštívil ako fanúšik, si najradšej spomínaš?
Ak sa bavíme o metalových subžánroch, mám rád rôzne kombinácie a nie som striktne zameraný ani na konkrétny žáner, ani na hudobné obdobie. Ak si však musím vybrať a spomeniem si na kapely, ktoré sa mi páčia, dá sa moja preferencia kategorizovať viac-menej do death metalových vôd. Ak sa však bavíme o hudbe všeobecne, obľubujem aj klasickú hudbu, partikulárne husľové koncerty. Keď si občas púšťam nejaké nahrávky, dokonca to prevažuje nad metalom.
Najobľúbenejšia kapela je jednoznačne OPETH. Dôvody som už naznačil vyššie – imponuje mi ich neviazanosť na jeden hudobný štýl. Mnoho starších alebo ortodoxných fanúšikov by ma možno zavrhlo, avšak nie som príliš „albumový" typ človeka. K tvrdej hudbe som sa dostal cez živé nahrávky a vystúpenia a to ma drží až doteraz. Milujem energiu, ktorá ide z dobrej kapely a hudobníkov na pódiu, a je to aj jeden z dôvodov, prečo ma baví organizovať koncerty. Ak si však mám vybrať, najobľúbenejší album od OPETH je WATERSHED, kde podľa mňa dosiahli absolútny vrchol kombinácie death metalu a progresívnych prvkov.
Čo sa týka koncertov, nie som fanúšik halových podujatí veľkých kapiel. Ako milovník slobody som sa tam vždy cítil veľmi skľúčene a miestami až trpel. Najradšej spomínam na ktorýkoľvek ročník Brutal Assaultu, na ktorý som chodil každý rok od roku 2010. V posledných rokoch je tam síce tiež veľmi plno, ale opakujem – ide mi o slobodu. Keď mi začne byť nepríjemne alebo sa mi nepáči kapela, hocikedy si môžem ísť oddýchnuť do hradieb. Prestal som tam chodiť, žiaľ, až posledný rok, nakoľko je Brutal týždeň pred mojím open-airom a vtedy mám už trochu iné povinnosti (smiech).
Aké boli tvoje prvé kroky na domácej metalovej scéne? V akých kapelách si pôsobil?
Moja prvá kapela (v ktorej stále pôsobím) je thrash/hardcore AGRESIA. Existujeme od roku 2010 a hrám v nej na gitare, zároveň obsluhujem mikrofón. Prvé kroky a spoznávanie domácej scény prebiehali práve s ňou, najmä od roku 2012, keď sme začali koncertovať. V neskoršom období však spoluhráči mali (a majú) z pochopiteľných dôvodov iné životné priority ako ja, takže hrávame skôr sporadicky, až rekreačne. Aj preto som v roku 2016 šiel do druhej kapely, kde som sa výrazne posunul vo vokále, veľa koncertoval a rozšíril si kontakty. Iné kapely som v podstate nemal – aj napriek viacerým ponukám som bol vždy lojálny.
Nie tak dávno si ukončil svoje pôsobenie v kapele MINNOR - aké boli dôvody tvojho odchodu? Si okrem AGRESIE aktuálne aj členom inej kapely alebo ťa natoľko zamestnáva organizácia koncertov, že ti na aktívne hranie nezostáva čas?
Úprimne neznášam špáranie sa v minulosti a pre mňa je to už vzdialená vec, takže budem veľmi stručný. Dôvody boli nezhody v smerovaní a fungovaní kapely – bežná vec, ktorá sa pri kapelách stáva. S členmi som stále v kontakte a pomáhajú mi pri open-aire, takže medzi nami nie je žiadna zlá krv. Pôsobím stále v kapele AGRESIA, ktorú som opísal vyššie, ale je pravda, že si aktuálne neviem predstaviť mať aktívnu kapelu, v ktorej by som plnohodnotne fungoval – práve kvôli organizovaniu, ktorému venujem takmer všetok voľný čas.
Ako vznikla myšlienka začať organizovať klubové koncerty Blasphemy? Čo bolo tým prvotným impulzom, že si sa rozhodol do toho pustiť?
Aj keď som už v minulom desaťročí organizoval pár menších koncertov, myšlienka na pravidelné Blasphemy vznikla v lete 2021, keď ma s ponukou oslovil Klub 77 v Žiline a jeho majiteľ Rasťo. Prvotný impulz bol pomôcť mojej kapele, keďže hudobníci v tomto žánri fungujú od nepamäti na báze výmenných koncertov. To sa aj čiastočne podarilo a dostali sme sa na viaceré vynikajúce akcie. Ak náhodou zostal nejaký peniaz, samozrejme sa všetko investovalo späť do kapely. Postupom času sa však motivácia transformovala – začal som vidieť šťastných ľudí, ktorí mali z koncertu zážitok. Vrchol som zažil minulý rok na prvom open-aire a aj keď to znie ako klišé, skutočne je to ako droga vidieť konjunkciu celoročných prác do jedného bodu a spokojnosť návštevníkov.
Kedy sa uskutočnil a ako dopadol prvý tebou organizovaný klubový koncert? Urobil si na začiatku aj nejaké školácke chyby, z ktorých si sa následne poučil alebo išlo hneď všetko ako po masle? Aké by boli tvoje odporúčania pre začínajúceho organizátora?
Úplne prvý koncert som organizoval v roku 2012 alebo 2013 v Žiline, ale úprimne, organizácia bola vtedy diametrálne odlišná od tej dnešnej. Všetko sa zmenilo – od propagácie, cez nároky kapiel až po technické požiadavky – a reálne sa to nedá porovnávať, ak človek nezaspal dobu. Ako prvý „relevantný" koncert teda budem považovať prvé Blasphemy v apríli 2022 (pôvodne malo byť v 2021, ale covid...). Samozrejme, nevedel som všetko, ale môžem o sebe povedať, že som veľmi systematický človek, ktorý premýšľa nad vecami do detailov (niekedy je to skôr trest než výhoda, haha). Prvý koncert dopadol výborne a celkovo som so samotnou organizáciou klubových akcií nikdy nemal vážnejší problém. Nie som však neomylný a chyby som spravil aj ja – skôr administratívne veci okolo kapiel a zmlúv, prípadne chyby v propagácii a komunikácii. Som tiež veľmi otvorený, najmä na svojom osobnom profile, a niekedy som šiel na hranu (alebo aj za ňu) toho, čo by som mal zverejniť. Chcel som sa odlíšiť od iných organizátorov a myslím, že sa mi to čiastočne aj podarilo (aj keď niektorým za to pravdepodobne ležím v žalúdku). Ako sa však hovorí – kto nič nerobí, nič nepokazí.
Je pravda, že som už viackrát radil ľuďom, ktorí ma o to požiadali – najmä keď chceli začať organizovať menšie klubové akcie alebo sa púšťali do niečoho väčšieho. Nemám to však veľmi vo zvyku ani to nemám rád, pretože môžeš dostať aj milión nevyžiadaných rád a nakoniec si na väčšinu vecí aj tak musíš prísť sám. Navyše to môže vyznieť, akoby som bol nejaký „lepšočlovek". S takými, čo vedia všetko a všade boli, sa pri organizovaní stretneš pomerne často. Tak ako je každý iná osobnosť, tak je aj každý organizátor iný a svoju cestu si musí nájsť sám. Žiadny manuál teda robiť nejdem, ale zhrniem to do pár bodov:
- Ad 1: Začať od menších klubových akcií bez veľkého rizika a bez okamžitých megalomanských, naivných plánov.
- Ad 2: Byť extrémne vytrvalý, čo je dnes u mladšej generácie často základný kameň úrazu, preto som ich od toho občas aj odhováral.
- Ad 3: Ak človek zistí, že na to nemá povahu – z hľadiska systematickej prípravy, obetovania vlastného času, komfortu a financií – nech to radšej nechá a netrápi sa.
- Ad 4: Ak existuje finančný donor, je to obrovská výhoda ale vždy s tým prichádzajú nejaké záväzky voči nemu. Treba si dávať dobrý pozor, komu sa „upíšete". Dokonca už aj na taký malý festival ako mám ja som mal zvláštne ponuky.
- Ad 5: Keď sa ti začne nejakým spôsobom dariť, zvykni si aj na negativitu ľudí, ktorá je našim národným športom.
Aký ročník klubového Blasphemy považuješ zatiaľ za najvydarenejší a prečo?
Jednoznačne tretí, za účasti GUTALAX. Bolo to tesne pred obdobím, keď vystrelili ešte vyššie než predtým – dá sa povedať celosvetovo – a začali hrávať na najväčších akciách a festivaloch. Aj keď je kapacita Klubu 77 na kľudnejší koncert okolo 400 osôb, pri masovej tancovačke to vyzeralo, že to klub nevydrží už pri 300 ľuďoch. Sledovať tú zdieľanú radosť ľudí a tancovanie od pódia až po zadné rady bol jeden z mojich najpamätnejších, nielen organizačných, zážitkov.
Minulý rok sa uskutočil prvý ročník Blasphemy Open Air. Skús stručne popísať, čo všetko obnáša organizácia metalového festivalu - čo všetko musíš vybaviť/zabezpečiť? Koľko času ti to celoročne zaberie? A čo ťa na tom najviac baví?
Koľko máte času na čítanie? :) Nedá sa to zhrnúť do pár riadkov. Dokonca to ani neviem vysypať z hlavy a musel by som si spraviť podrobné poznámky, aby som vedel replikovať, čo všetko som riešil na minuloročnú edíciu, pričom tento rok je toho ešte omnoho viac. Organizácia open-air festivalu je systematická aktivita počas celého roka, ktorá sa ani zďaleka nedá porovnávať s organizáciou klubových akcií. Bez preháňania môžem povedať, že na aktuálnom ročníku som začal pracovať dva dni po skončení predchádzajúceho. Občas si človek samozrejme potrebuje oddýchnuť a dá si pár dní pauzu, ale ak je na tú hrubú organizáciu sám, každý deň je čo robiť. Dokonca aj pri písaní týchto riadkov mám nedokončené úlohy, ktoré mi vŕtajú hlavou. To, čo musí človek zabezpečiť a vybaviť, veľmi závisí od samotného miesta konania. Niektoré festivaly majú aspoň základné zázemie, čo šetrí veľa času aj peňazí. To však nie je môj prípad a musím zabezpečiť doslova všetko, aby festival fungoval.
Veľmi stručne, bez detailov, čo mi napadne:
pódium, svetlá a ozvučenie (väčšinou v jednom balíku), zmluvy s kapelami, vyplácanie záloh, prenájom backlinu podľa požiadaviek kapiel, catering podľa riderov, transport kapiel a crew z viedenského letiska a späť, občerstvenie pre personál, zohnať a zosúladiť cca 30 ľudí festivalového personálu a asi 15 ľudí bezpečnostných a technických zložiek, booking ubytovania pre približne 40–50 ľudí, prenájom oplotenia areálu (cca kilometer mobilných plotov), mobilné toalety s čistením a umývarky, praktické aj dekoračné osvetlenie, rôzne veľké stany pre produkciu (minimálne 12 kusov), párty stany pre návštevníkov, pivné sety, náradie na stavbu areálu, odpadové hospodárstvo a odvoz odpadu po festivale, prenájom veľkej dodávky na týždeň, dve elektrocentrály (pre pódium a gastro zónu) vrátane dimenzovania podľa odberov, dohadovanie predajcov a zmluvy s nimi, propagácia (FB, IG, čoskoro aj web), platená reklama, výroba grafiky – digitálnej aj tlačenej – počas celého roka, výroba vratných kelímkov a aktuálne aj vlastný bar, ktorý mi dáva administratívne zabrať (inventár, ingrediencie, spotrebný materiál).
Na mnohé som určite zabudol a zároveň veľa vecí na seba logisticky nadväzuje, takže je to naozaj ako Hellraiserova skladačka (smiech).
Akým spôsobom vyskladávaš line-up festivalu? Čo rozhoduje o tom, či danú kapelu pozveš alebo nie? Ak má nejaká kapela záujem na feste alebo klubovke vystúpiť, ako má postupovať?
V prvom rade skutočne minimalizujem výber kapiel podľa kamarátstva. Dokonca potláčam aj vlastné hudobné preferencie. Treba si však uvedomiť, že festival trvá len 2 dni, navyše s časovým obmedzením hrania, a aj keď sa snažím vyhovieť čo najväčšej mase, nie je to vždy možné. Dokonca aj veľké festivaly ako Brutal Assault majú niektoré ročníky orientované podľa toho, ako sa podarí booking v konkrétnych subžánroch. Napriek tomu verím v princíp multižánrovosti a prvotný cieľ pri selekcii kapiel je vždy vybrať z čo najviac subžánrov pár zaujímavých kusov. Treba však podotknúť, že ľudia často nemajú predstavu, aké honoráre si kapely začali pýtať po covide. Pre pomerne menší festival sú teda dve možnosti: buď sa uskromniť pri väčších kapelách a riskovať, že ho ľudia nepodporia, alebo osloviť väčšiu kapelu, ktorá nastaví sumu vyššiu ako pre Wacken, čím sa dá veľmi rýchlo dostať do veľkej straty. Aj keď sa podarí vyjednať nižšiu sumu, agenti často vyčkávajú s potvrdením, či nedostanú ponuku od väčšieho festivalu. Je to teda balansovanie na hrane a ak bude festival pokračovať, pár rokov sa to pravdepodobne nezmení. Tento ročník som sa preto rozhodol pre vyrovnanejší lineup a nechcel som, aby jedna kapela „zožrala" polovicu rozpočtu festivalu. Ďalšia vec, ktorú nezazlievam menším kapelám, je, že si neuvedomujú, koľko mailov dostávam každý týždeň, aj keď je lineup už dávno uzavretý. Spomínam si, ako som sa kedysi ako manažér kapely hneval, prečo niektoré festivaly aspoň neodpíšu. Keď si však predstavíte, koľko mailov musí chodiť veľkému festivalu, potrebovali by samostatný personál len na každodenné odpisovanie. Snažím sa vážne každej kapele odpísať a poďakovať za záujem. Ako majú postupovať? Písať mi v bookovacom období, ktoré je od konca septembra maximálne do konca roka. Vtedy je šanca, že sa mi hodia do lineupu, ktorý tvorím, alebo si ich aspoň zaradím do svojho subžánrového zoznamu pre budúcnosť.
Ako všeobecne hodnotíš úroveň domácej metalovej scény a spoluprácu medzi organizátormi, kapelami, podporu zo strany fanúšikov? Čo by podľa teba scéne najviac pomohlo?
Budem celkom úprimný. Mal som možnosť hodnotiť desiatky slovenských a českých kapiel v rámci súťaže Wacken Metal Battle. Keď si porovnám úroveň produkcie, propagácie alebo aj vystupovania, asi je vám jasné, kto koho predčil. Samozrejme, porovnával som len prihlásené kapely, ale tá štatistika zrejme nepustí. Promotér ako ja potrebuje aktívne kapely ako soľ. Predstavte si, že niektorá kapela za celý rok pridá jeden príspevok a nič sa okolo nej nedeje. Navyše nepropagujú samotný festival (niekedy mám pocit, akoby sa ich to ani netýkalo a nezaujímalo) a ja mám potom robotu ako blázon, aby som aspoň niečo v zákutiach internetu vytiahol a spravil im promo. Malo by to byť viac vzájomné, hlavne v rámci domácej komunity. Čo sa týka organizátorov open-airov, nemôžem povedať nič zlé. Naopak, často som komunikoval s Petrom Beťkom, ktorý mi pomáhal propagovať prvý ročník na letákoch, a rovnako som rád dostal viac rád aj od Michala Lattu z Rock Pod Kameňom. Keď si porovnáme koncerty a festivaly, ľudia v Česku sú prirodzene spoločenskejší a radšej sa zabávajú. Verím, že keby mali v Česku dokopy päť tvrdších open-air festivalov ako máme my, každý z nich by bol snáď vypredaný rok dopredu. Lenže oni ich majú okolo 60, ak nie viac... Aby som však nebol pesimista, nevidím to do budúcnosti v rámci návštevnosti až tak šedivo. Populácia metalistov, ktorí chodili pravidelne na koncerty od 90. rokov, samozrejme starne a postupne ubúda. Nastupuje však nová generácia, ktorá funguje na trochu inej báze ako kedysi. Sledujem to dlhodobo a vidím, že majú omnoho silnejšie komunitné väzby. Keď nejde jeden, nejdú ďalší traja – to u nás jednoducho nebývalo. Naopak, keď presvedčíte jedného, že sa tam bude cítiť dobre, prídu ďalší desiati. Na prvom ročníku Blasphemy open-airu ľudia hovorili, že snáď ešte nevideli toľko mladých ľudí na festivale, čo môžem potvrdiť. Na iných festivaloch som bol ešte po tridsiatke často najmladší, kam som sa len pozrel. Aj preto som pre ďalší ročník zaviedol ako investíciu do budúcnosti 50 % zľavu pre študentov počas celého roka a podľa predaja bude mladších ročníkov ešte viac ako naposledy.
Aké podujatia si pripravil na tento rok, na čo všetko sa môžu fanúšikovia tešiť?
Povedal som si, že sa idem prioritne sústrediť na open-air, ale predsa len sa ešte niečo objavilo popri tom. Mimo hlavičky Blasphemy bude samostatný koncert EXORCIZPHOBIA v máji so supportom PERFORMED a ILLEGALL. Potom samozrejme open-air 14.–15. augusta a či bude jesenný, je ešte vo hviezdach.
Aké máš plány do ďalších rokov, kam by si sa chcel s Blasphemy open air festom aj ďalšími podujatiami posunúť?
Keďže už mám omnoho širší prehľad v rámci booking agentov, kontakty a väzby na nich a tiež lepšiu predstavu, kto a za akých podmienok môže alebo nemôže prísť, robím si paralelne potenciálny lineup na roky 2027 a 2028. Ak ľudia podporia aktuálny ročník, myslím, že ďalší bude veľký skok vpred aj z pohľadu vystupujúcich. Taktiež mám aktuálne neuveriteľne pekný areál a napriek niektorým nedostatkom musím bojovať o jeho udržanie, pretože jeho stratou by festival prišiel o veľa. Ak sa to podarí, rád by som v najbližšom období uzavrel dlhodobejšiu zmluvu s prevádzkovateľom kempu Slnečné Skaly, ktorá by zároveň pomohla odstrániť niektoré nedostatky. Chcel by som tiež rozšíriť služby na festivale, ktoré som si zatiaľ nemohol dovoliť – napríklad viac spŕch, úschovne, transport z mesta do areálu a späť – a celkovo zvýšiť komfort pre návštevníkov, aby sa radi vracali. Mám aj nápady na rozšírenie sprievodného programu, ktorý by prebiehal paralelne s koncertmi v inej časti areálu. Do budúcna by sa areál mohol rozširovať a rád by som zaviedol aj menšie kryté pódium s afterkami do rána. Plánov je veľa, ale najpodstatnejšie je udržať tú pohodovú atmosféru, ktorá panovala na prvom ročníku. Nechcem tlačiť na pílu ani sa snažiť z toho spraviť masové podujatie. Pre nezávislý festival je to naivná predstava, ktorá by navyše zabila jeho podstatu – a pri konkurencii veľkých investorov, ktorí sú len kúsok za hranicami, to ani nedáva zmysel.
Rozhovor pripravil: Vlado Lauko
Foto: archív Petra Kasáka